--> -->
„Dominik sa nikdy nenarodil,“ boli slová na kríži, ktorý som zatĺkal na cintoríne do zeme.
Na cintoríne v meste, v jednej mestskej časti.
Pre dnes to je povedzme jedno mesto a jedna mestská časť, zajtra toto mesto nazvem dedinou. Inokedy zas poviem, že tá dedina vlastne je lazom, až kým sa ten laz úplne stratí. Asi je to tým ako človek rastie, no nie je to pre tento príbeh dôležité.
Nemienim sa s nikým naťahovať o par faktov. Mne nerobí problém geografia, vedel som ju, dávno. Potom som vytvoril vlastnú. Albert to povedal už pred desaťročiami. Všetko je relatívne.
Ba, možno niečo nie je. Geografia je.
Vždy prázdne parkovisko a pomerne kľudný život v tomto meste nič nenarúšalo. Sú tu veľké voľné priestranstvá, ktoré o dvadsať rokov už nebudú voľné.
Ľudia sa tak časom zamýšľali, či im to prázdno sa neusadilo aj niekde v dušiach, no zhodli sa, že nie.
Asi klamali. Určite klamali.
V tom čase malo mesto ešte ako takú o veľa rokov neskôr všade omieľanú atmosféru. Malo svoje vône a smrad. O päť rokov je už z každého kúta tohto mesta cítiť iba peniaze, vôňa sa vytratila a tam kde nie je vôňa, neexistuje ani smrad. Kto to rozozná?
Turisti ani nevedia o čo prišli a môžu si za to sami, lebo proste prišli. Niektoré veci nie sú predurčené, aby ich turisti mohli vidieť. Jednoducho tým že prídu, ich zničia.
Okná ulíc sa zatvárajú a budovy umierajú.
Do časti mesta o ktorej vlastne píšem dnes žiaden turista z cudziny nezavítal. Ani zajtra nezavíta, tak ako tam nezavítal posledné desaťročie. Myslím, že sem nikdy nedošiel ani žiaden Rus čo je už aj divné pomaly.
Nachádza sa na konci jednej z najdlhších ulíc mesta. Kľudne to mohla byť svojou veľkosťou aj diaľnica, no zrazu sa končí. A tam, teda tu na konci v dedine vyrastajú nove budovy, ktoré sú vyššie od tých čo tu už stoja iba o malicherných desať poschodí.
O štyri roky sem naťahajú drôty pre trolejbusy, ktoré sem jazdia dodnes. Tento priestor patril nám. Tu som bol doma.
Jedného dňa sme so sestrou ležali v stane. Bola to kamarátova sestra, ale bola vlastne aj moja, tá čo som ju nikdy nemal.
Stanovali sme v kempe v jednej z horných dedín kde je počasie bláznivé. Ležali sme a sledovali ako ostatným odlietavajú stany, bolo to zábavné, boli sme deti.
Z tohto zážitku som odvodil že domov existuje iba dovtedy kým z neho neodídeme. Teda, kým je doma dôvod ostať. Inak nám uletí, ako stan vo víchrici.
Kamarátova sestra zomrela rok nato. Jej stan uletel.
Bola dieťa.
Už vtedy v stane som vedel, že šplhanie sa hromozvodom je rovnako ťažké ako zhltnúť žiarovku. Bláznovstvo. Nepovedal som jej to. V tú osudnú chvíľu sa vtelila do všetkých tých smutných dievčat a je v nich doteraz.
Občas ju zbadám a zastavím sa aby som vždy zistil, že to nie je ona. Zastavujem sa aj napriek tomuto vedomiu. Stále a stále.
Centrum dediny tvoria prázdne ulice a z otvorených okien je počuť hudbu z magneťákov, je cítiť niekoho obed, ktorý podľa zápachu dotyčný jesť asi nebude. Na uliciach nie je ľudí, no domy čo ich obklopujú žijú. Úprimne žili. Zadarmo.
O päť rokov už nie.
U nás na dedine vybudovali do dvoch rokov všetko čo bolo treba. Hlavne lavičky na ktorých sedávali všetci tí klebetní starí ľudia, od ktorých som sa zbežne ako som tam žil čo to dozvedel.
Časom som postrehol že tí starí ľudia, čo tam sedávajú, sú čim ďalej tým mladší. Tak už to chodí. Ja budem mať o 40 rokov kompletne biele vlasy.
Títo mladí starci mi už vlastne nemali čo povedať, keďže zažili to iste čo tí pred nimi. Ba ešte menej. Tí pred nimi boli aj vo vojne. Rozprávali neuveriteľné príbehy ktoré počas vojny zažili s kde všade vraj boli.
Asi klamali. Určite klamali. Väčšina z nich klamala.
Radi rozprávali.
O desať rokov neskôr som pochopil, že chceli nechať nejaké posolstvo ďalšej generácii. O desať rokov v ten isti čas som zároveň pochopil, že ich snaha je márna.
Nechápal som ich. Nechápal som ich ani keď som bol starý ako oni a ani keď som bol už podstatne starší.
Napriek tomuto na staré kolená do smrti sedím na lavičke a rozprávam príbehy. Príbehy ktoré má vlastne každý na háku a hneď ako ich dopoviem, tak na ne zabudnú.
Občas poviem naschvál nejakú nadávku ktorá sa už v tomto tisícročí nepoužíva, deti sa zasmejú. Smejú sa aj keď nechápu. Ach, deti.
Nadávku si zapamätajú. Aj ja som si vždy zapamätal. Bol som dieťa.
Na začiatku sme boli všetci iba deti a niektorí sme ani neboli ešte.
Tu dole bola vždy tráva trápne žltá a stromy tiež. Slnko dokáže byť kruté. Jeden pán popolieval trávnik na svojej záhrade keď bolo zamračené, no náhle sa vyčasilo a trávnik mu spálilo. Tak mu treba pomysleli sme si, boli sme deti.
Predtým sme chodili k nemu na jablká, keď tam nebol. Mal strašne zlatého psa, ktorý mal záhradu strážiť a veľké chutné jablká. Tešili sme sa tomu, boli sme deti.
Toho zlatého psa neskôr dali utratiť. Neviem prečo. Dole v dedine nemajú moc v láske zlaté psy. Až keď bolo po ňom sme mu dali meno Asterix. Asterix nám ho odvtedy pripomínal, boli sme deti.
Po Asterixovej smrti sme do tej záhrady už nechodili. Už to nebol pozemok nášho kamaráta, ktorý nás na ňom vítal.
Nič nás nevítalo, mesto nás nevítalo, ani mestská časť a dedina už vôbec nevítala.
Narodili sme sa niekedy vtedy, keď mohol mať Černobyľ ešte nepriaznivý vplyv na náš vývin. Pravda ak by sme sa boli narodili inde. Revali sme, že sme nažive. Každý z nás reval.
Revali sme ešte aj dlhé roky potom len aby sme dali o sebe vedieť, boli sme deti.
Viacerý vtedy ale nevedeli, že ako deti aj umrú. Kričiac.
