Niekde na začiatku cesty som zapadol. Zapadol som do tej špiny, čo sa vola nostalgia, čo sa vola nádej. Nikto si to nevšimol. Nikto by si to nevšimol keby som tam stal do teraz a mal ten sklený pohľad zamrznutých oči.
Autobus odišiel. Vysral sa na mňa. Už som si zvykol. Najsmutnejšie je keď si to človek uvedomí. Potom to už je ľahšie. Kým na to nezabudne. Stále dokola.
Sa vidím ako letím niekam ďaleko, do ďalekých krajín a všetko nechávam za sebou. Všetci si myslia, že som umrel. Sú smutní asi. Patri sa. A ja si v lietadle popíjam nejaký aperitív za ťažké peniaze. Na seba.
Občas ma prepadne taký pocit že by som asi o nič neprišiel. Nič nemám, nemám nič čo potrebujem. Si poviete že som chamtivec.
Nie som chamtivec. Nazval by som to programom na ochranu ľudskej dôstojnosti. Také tie stavy ju vedia riadne ničiť.
Sa vidím ako držím telefón a zvoní.
„Ako sa máš? Nejdeš von? Čo robíš?“
Poviete si, že prečo?
Len tak.
Nie, nie som chamtivec.
