Ako si ku mne sadol rok 2010

Jedno, bola by prisilná trúfalosť nazvať ho krásnym, ráno nastúpil som do autobusu a obsadil si miestečko pri okne. O chvíľku neskôr si ku mne prisadol jeden pánko a niečo povedal, no ja som ho dosť dobre nepočul, teda vytiahol som hudbu z uší a opýtal sa:

-Prosím?-

A pánko na to s úsmevom zopakoval:

-Už si k vám žiadna pekná slečna nesadne, už tu sedím ja!-

Myslím, že to bol rok 2010. Už aby zmizol.

Screaming under water

Nemám rad Vianoce, človek sa zastaví a je patetický. Niekto sa pateticky rozplýva a iného chytí depresia.

Rozprávať o pocitoch je ako rozprávať pod vodou. A vlastne načo by to aj človek robil. Iba ak sa chce absolútne utopiť v nechutnej mase svojich myšlienok, ktoré sa začnú stávať faktom hneď ako ich vysloví. Ak sa chce človek potopiť sa pred svetom je to istá cesta.

Kráčať chladnokrvne vpred s hlavou vzpriamenou, nie je to útok, iba obrana. Ignorujeme.

Nenalejem si pohár čistého vína a nebudem sa do neho pozerať a donekonečna pýtať sa kam sa podela všetka fantázia a sny. Sny sú pre deti. A je pravda, že dnes už sny neexistujú, ani sa neplnia a my už nie sme deti.

Človek opustí sny hneď ako pochopí ako mu kazia náladu.

Žijeme drámu vlastnej všednosti a neustále utekanie pred vlastným tieňom nás zavedie do absolútnej tmy alebo absolútneho svetla, čo je v podstate to iste. Nie sme slepí, no nie je sa na čo pozerať.
Nelejte si čistého vína a postavte sa tvarou k faktu vlastnej bezvýznamnosti. Ilúzii vlastnej výnimočnosti. Život nemusí byť super, väčšinou nie je super.

Čo to je super život?

Mam pocit, že zmysel života je až príliš primitívny na to aby sme tomu uverili a vzdali sa idealizovania seba samých.