Nepatrím k tým ľudom čo musia odísť niekam strašne ďaleko aby si uvedomili, že to čo im vlastne chýba nájdu vo vlastnej krajine. Ja presne viem čo mi chýba.
Keď je človek ďaleko má úplne iné potreby, úplne iné starosti. To väčšinou pomáha. Ako ale čas uteká, ja si uvedomujem, že mám potrebu utekať ešte ďalej a na dlhšiu dobu. Možno je to tým, že jednou z vecí čo ma najviac upokojuje je práve cesta dakam. Vtedy mám smer, cieľ, pohyb je zreteľný a je dosť pravdepodobné, že do svojho cieľa aj skutočne dorazím. Keď už som tam, tak sa teším zas na cestu domov. Na cestu, nie na domov.
Dnes sedel som doma a okolo mňa štyri steny. Nie, nemáme miestnosti atypických tvarov. Mal som pocit, že to celé na mňa padá. Tak sa to zvykne hovoriť, “to celé“, čím nekonkrétnejšie tým lepšie. Asi na mňa padalo to ticho, ktoré tam vlastne nebolo alebo všetci tí ktorí tu nie sú a potom odídu. A vlastne je to aj tak jedno čo na mňa padalo.
Takže "to ticho". Akurát Iggy Pop zas dačo spieva. Andy sa pokúša na gitaru zachytiť nejaké tóny z pesničky, na rozdiel odo mňa väčšinou úspešne. Hudba hrá len aby tu nebolo "to ticho", nie že by som ju počúval. Taký podraz atmosfére samoty. Aj tak mam pocit že je ticho.
Ak by som nakrúcal film tak by som samotu zobrazil presne takto. Myslím, že aj vo väčšine filmoch je zobrazená aj s hudbou. Ticho sa do filmu nehodí. Aspoň do môjho nie.
Andy toho za posledne dni moc nepovedala a ja mam v hlave ešte stále tie obrazy tých plačúcich dievčat.
Keď hudba prestala hrať.
Povedala a ani nezdvihla zrak od gitary: „Môžeš si na svoj tank nakresliť paličku za ďalší zabití deň. Toto leto sa ti darí.“
Andy tuším ešte nezabila ani jeden deň. Šmaril som po nej podhlavník a sa začala smiať. Ona nevinnosť sama ho po mne nehodí naspät, vie že týmto nečinom túto vojnu vyhrala, tak ako vyhrala viacere vojny už predtým. Pre dnes konečne zabúdam na všetky plačúce.
„Don luk bek into de san,“ spievala si a deň plynie vo svojom trocha veselšom tichu ďalej…
sobota 20. septembra 2008
Tak už to chodí
Včera ráno som sa zas, ako po iné dni zobudil s myšlienkou, nie až tak výnimočnou, napísať dlhšie epické dielo, nápad tuctový a nie prvý v mojom podaní. Bolo to zrejme jedno z ďalších zaváhaní mojej poruchy so sústredením sa. Myšlienka na tvorbu niečoho dlhšieho je pre mňa bežným javom, ktorý sa opakuje tak raz za mesiac. Včera tomu nebolo inak a moje úsilie sa skončilo oberaním orechov.
U nás dole v dedine rastú popri rieke také stromy okolo ktorých vedie taká cestička, kade sa dosť ľudí premelie počas volných dní. Veľa na to, ako to tam vyzerá, v rámci relaxácie tam chodia a tiež oberajú plodiny stromov alebo sa iba bicyklujú. Sa pamätám ako sme tam ešte keď sme boli malí chodili so Zajom, lozili sme po stromoch a bola to tam pre nás taká malá adventúra, ktorá sa nikdy neobišla bez nejakého zranenia.
Oberali ste už dakedy orechy? Ja nie a myslím že ani tak skoro nebudem. Nie že by to nebola sranda, teda nie je to sranda, keď dakto pooberal všetko pred vami. Je to ale fajn pocit, keď nejaký nájdete a hodíte do tašky ktorá sa pomaly ale isto zapĺňa. Takže tak ja iba toľko, že som bol včera oberať. No nenaoberali sme toho moc na môj vkus, ale Janka bola spokojná. Nemôže byť spokojný každý. Tak už to chodí.
Z dlhého epického diela sú dve A4 a Zajo už nemá všetkých desať prstov na ruke. Ako výsledok iných adventúr v dielňach a na lozenie po stromoch ho už asi sťažka nahovorím, jedine ak jeho sestru Rebeku, no pri nej si uvedomujem, ako smiešne pri nej malej na tom strome vyzerám a Andy má strach z výšok.
Často sa stáva že veci nie sú také, aké si želáme.
Dupol by som si do zeme a zakričal: „Bodaj by to pravda nebola!“
No neurobím to! Načo.
U nás dole v dedine rastú popri rieke také stromy okolo ktorých vedie taká cestička, kade sa dosť ľudí premelie počas volných dní. Veľa na to, ako to tam vyzerá, v rámci relaxácie tam chodia a tiež oberajú plodiny stromov alebo sa iba bicyklujú. Sa pamätám ako sme tam ešte keď sme boli malí chodili so Zajom, lozili sme po stromoch a bola to tam pre nás taká malá adventúra, ktorá sa nikdy neobišla bez nejakého zranenia.
Oberali ste už dakedy orechy? Ja nie a myslím že ani tak skoro nebudem. Nie že by to nebola sranda, teda nie je to sranda, keď dakto pooberal všetko pred vami. Je to ale fajn pocit, keď nejaký nájdete a hodíte do tašky ktorá sa pomaly ale isto zapĺňa. Takže tak ja iba toľko, že som bol včera oberať. No nenaoberali sme toho moc na môj vkus, ale Janka bola spokojná. Nemôže byť spokojný každý. Tak už to chodí.
Z dlhého epického diela sú dve A4 a Zajo už nemá všetkých desať prstov na ruke. Ako výsledok iných adventúr v dielňach a na lozenie po stromoch ho už asi sťažka nahovorím, jedine ak jeho sestru Rebeku, no pri nej si uvedomujem, ako smiešne pri nej malej na tom strome vyzerám a Andy má strach z výšok.
Často sa stáva že veci nie sú také, aké si želáme.
Dupol by som si do zeme a zakričal: „Bodaj by to pravda nebola!“
No neurobím to! Načo.
piatok 19. septembra 2008
Pižamá
Rebeka, útle ryšavé dievča od vedľa:
„Ľudia by nemali nosiť čierne pižamá, vieš? Čierna to je tak farba pre mŕtvoly, vieš? Náhodou pôjde okolo smrť kým spia a pomýli sa, vieš? Preto nenos čierne pižamá!“
„Ľudia by nemali nosiť čierne pižamá, vieš? Čierna to je tak farba pre mŕtvoly, vieš? Náhodou pôjde okolo smrť kým spia a pomýli sa, vieš? Preto nenos čierne pižamá!“
štvrtok 18. septembra 2008
Asi zlý názor
Strašne zlá téma. Smrť.
Kto by to už len chcel počúvať, ako sa niekto sťažuje. Ja sa nesťažujem. No ešte horšie sa počúva ak vám dakto povie, že sa teší. Najľahšie je sa tváriť že smrť neexistuje.
Vraj to že ľudia umierajú je kruté. O tom sa nedá diskutovať. Áno. No uvedomovanie si smrti a čakanie na ňu nevylučuje toto tvrdenie.
Je choré nemať strach.
Zatiaľ na svete neexistuje vec, ktorá by stála za to aby sa človek začal báť. Existujú ale ľudia, ľudia ktorí tu niesu. Niesu tu a potom odídu. Vtedy začnem fajčiť.
Dnes som pochopil prečo sa dávajú na krabičky od cigariet všetky tie ošúchané vety o škodlivosti fajčenia. Ako sa hovorí, že aj negatívna reklama je reklamou. Dnes už viem, že keď začnem fajčiť tak práve vďaka týmto nápisom. Preto, lebo fajčiari umierajú skôr, dlhou a bolestnou smrťou. Iba preto!
Kto by to už len chcel počúvať, ako sa niekto sťažuje. Ja sa nesťažujem. No ešte horšie sa počúva ak vám dakto povie, že sa teší. Najľahšie je sa tváriť že smrť neexistuje.
Vraj to že ľudia umierajú je kruté. O tom sa nedá diskutovať. Áno. No uvedomovanie si smrti a čakanie na ňu nevylučuje toto tvrdenie.
Je choré nemať strach.
Zatiaľ na svete neexistuje vec, ktorá by stála za to aby sa človek začal báť. Existujú ale ľudia, ľudia ktorí tu niesu. Niesu tu a potom odídu. Vtedy začnem fajčiť.
Dnes som pochopil prečo sa dávajú na krabičky od cigariet všetky tie ošúchané vety o škodlivosti fajčenia. Ako sa hovorí, že aj negatívna reklama je reklamou. Dnes už viem, že keď začnem fajčiť tak práve vďaka týmto nápisom. Preto, lebo fajčiari umierajú skôr, dlhou a bolestnou smrťou. Iba preto!
utorok 16. septembra 2008
Absurdum (úvod)
Sedemnohý zver nakreslil čiaru. Bez zmyslu či významu.
Iba filozof č.1. báda, či významom nie je ta čiara samotná, či samotný akt. To, že sa zmohol na to? -
"Čiara sa začala. Čiara sa skončila. A predsa ešte nie je koniec. Aj s farbou je to tak!" povie si spokojne.
A sedemnohý zver sa zamýšla nad objavom filozofa:
"Strácam zdravý rozum? Vkus? Chápanie? Z lásky? Pre lásku k veciam ktoré neslobodno mať rád! Bez ostychu ako ona! Nie nemôžem! Nechápete! Umenie vraj toto? Umenie? A či umením sa nedá nazvať každá hlúposť? Aj ja! Ja umelecké dielo! Čiara, číra hlúposť! Hotová? Isto nie!"
Filozof č.2 narúša myšlienkovy pochod sedemnohého zvera. Pri svojich slovách sa snaží vyzerať nesmierne dôležito a tak vraví:
- "Stará zvonica. Nie kostol. Potiahla raz. Zvuk sa neozval. Iba lano sa jej vrátilo a čaká aby znova tiahla. Nechce. Zbohom. Nikto nevie, že horia lesy na druhej strane hory." -
Filozof č.3 a č.4 uznanlivo prikyvujú nad myšlienkou týchto slóv. Filozof č.1 vrhá ale vražebný pohľad ne Filozofa č.2 lebo nerušil jeho dumanie nad čiarou.
- "Strach z psychických problémov, ktoré možno budúcnosť prinesie. Vraj je to podobne ako strach z lietania." - ozvala sa smelo Andy. V presvedčení, že hocičo povie tak to nebude horšie ako to čo počula doteraz.
- "Blbosť!" - svorne ju zahriakli filozofovia č. 1, 3 a 4. Filozof č.2 sa pozeral von oknom a nevnimal čo povedala a stale si mlel svoje:
- "Koniec. Umrieť, na pitevnom stole pár minút a pod zem. Rakovina? Rakovina bez problémov aj zajtra." -
- "Hypochonder" - Vykríkla Andy, akoby hádala správnu odpoveď na otázku.
Filozofovia č.1,3 a 4 uznanlivo prikyvujú. Filozof č. 2 sa tvári že Andynu odpoveď nepočul a odchádza.
-------------------------------------------------------------
A vraj denník ma byt krátky povedala Baša. Ona ale toho povie strašne veľa.
Čítal som taký výrok po francúzsky: - „ja umriem, ty umrieš, oni umrú“ -
- Úžasné. Dokonale. Iba čiara. -
Bolo to v knižke o jednej slúžke. Nečítal som ju. Mama. Na záchode hodená medzi časopisy. Občas ma človek potrebu a prelistuje si.
-------------------------------------------------------------
Staré polemiky o normálnosti a nenormálnosti? Neberte to vážne.
Po viacerých prepisoch som dosiahol to, že som odstránil všetko osobné. Vôbec ma to neteší.
Iba filozof č.1. báda, či významom nie je ta čiara samotná, či samotný akt. To, že sa zmohol na to? -
"Čiara sa začala. Čiara sa skončila. A predsa ešte nie je koniec. Aj s farbou je to tak!" povie si spokojne.
A sedemnohý zver sa zamýšla nad objavom filozofa:
"Strácam zdravý rozum? Vkus? Chápanie? Z lásky? Pre lásku k veciam ktoré neslobodno mať rád! Bez ostychu ako ona! Nie nemôžem! Nechápete! Umenie vraj toto? Umenie? A či umením sa nedá nazvať každá hlúposť? Aj ja! Ja umelecké dielo! Čiara, číra hlúposť! Hotová? Isto nie!"
Filozof č.2 narúša myšlienkovy pochod sedemnohého zvera. Pri svojich slovách sa snaží vyzerať nesmierne dôležito a tak vraví:
- "Stará zvonica. Nie kostol. Potiahla raz. Zvuk sa neozval. Iba lano sa jej vrátilo a čaká aby znova tiahla. Nechce. Zbohom. Nikto nevie, že horia lesy na druhej strane hory." -
Filozof č.3 a č.4 uznanlivo prikyvujú nad myšlienkou týchto slóv. Filozof č.1 vrhá ale vražebný pohľad ne Filozofa č.2 lebo nerušil jeho dumanie nad čiarou.
- "Strach z psychických problémov, ktoré možno budúcnosť prinesie. Vraj je to podobne ako strach z lietania." - ozvala sa smelo Andy. V presvedčení, že hocičo povie tak to nebude horšie ako to čo počula doteraz.
- "Blbosť!" - svorne ju zahriakli filozofovia č. 1, 3 a 4. Filozof č.2 sa pozeral von oknom a nevnimal čo povedala a stale si mlel svoje:
- "Koniec. Umrieť, na pitevnom stole pár minút a pod zem. Rakovina? Rakovina bez problémov aj zajtra." -
- "Hypochonder" - Vykríkla Andy, akoby hádala správnu odpoveď na otázku.
Filozofovia č.1,3 a 4 uznanlivo prikyvujú. Filozof č. 2 sa tvári že Andynu odpoveď nepočul a odchádza.
-------------------------------------------------------------
A vraj denník ma byt krátky povedala Baša. Ona ale toho povie strašne veľa.
Čítal som taký výrok po francúzsky: - „ja umriem, ty umrieš, oni umrú“ -
- Úžasné. Dokonale. Iba čiara. -
Bolo to v knižke o jednej slúžke. Nečítal som ju. Mama. Na záchode hodená medzi časopisy. Občas ma človek potrebu a prelistuje si.
-------------------------------------------------------------
Staré polemiky o normálnosti a nenormálnosti? Neberte to vážne.
Po viacerých prepisoch som dosiahol to, že som odstránil všetko osobné. Vôbec ma to neteší.
Žeby únava?
Zdvihol som zo zeme malý kamienok lebo sa mi zdal na prvý pohľad ako niečo cenné. Teraz aj keď viem, že je to kameň je mi ho ľúto vyhodiť. Predsa iba krôčik fantázie delí tento mali siví kamienok od drahokamu.
- jedného dňa bude mať tento kamienok cenu zlata a kúpim si za neho trinásť sáčkov s pudingovou zmesou.-
Pudingy mi už pomaly lezú hore krkom. Množstvo volného času mi umožňuje venovať sa veciam, čo už vlastne nemám rád.
- jedného dňa bude mať tento kamienok cenu zlata a kúpim si za neho trinásť sáčkov s pudingovou zmesou.-
Pudingy mi už pomaly lezú hore krkom. Množstvo volného času mi umožňuje venovať sa veciam, čo už vlastne nemám rád.
Keď zajtra nie je
Deň sa začína ako ten predchádzajúci a vlastne ako všetky. S rannou neschopnosťou dačo robiť, ktorá trvá dlhšie ako iba ráno. Dnes je sviatok, badať to z otcovej prítomnosti doma. Mirka povedala, že je sviatok Márie, no nevšimol som si nikoho tento sviatok oslavovať. A babke sme gratulovali už v štvrtok.
S neschopnosťou som sa preležal do poobedia kedy som dospel závratnému pocitu. Zajtra už nie je. Tento pocit si navodím vždy, keď sa chcem dokopať k niečomu, aj keď dnes neviem k čomu sa kopem. Som sa teda obliekol a vypadol von do dažďa. Každá takáto sprcha vo mne vyvoláva pocit, že zo mňa zlieza minulosť so všetkou špinou. V tom šere sa mi prekvapivo zdá svet jasnejší.
Andy by povedala, že to preto lebo nevnímam farby. Myslím, niečo na tom bude.
Autobus ma vypľul na Šafárikovom námestí odkiaľ som išiel po moste smerom do sadu Janka Kráľa. Pri pohľade z mosta ma zaujali olejové škvrny, ktoré plávali po hladine Dunaja. No asi som bol sám čo si ich všimol, keďže málokto obľubuje prechádzky v daždi. Neskôr v správach nič v tomto smere neoznamovali, takže je to asi všedná udalosť ktorú som doteraz prehliadal. Tak ako som aj prehliadol správu o začatí výstavby protipovodňových zábran na oboch brehoch Dunaja. Zistenie náhlej výstavby takéhoto diela vo mne vzbudilo pocit očakávania Jarných záplav.
Počas cesty sadom som rozmýšľal, že čo také už len je treba chrániť na tejto strane Dunaja.
Zajtra nie je. Už mi netreba žiadne peniaze a tak s týmto vedomím vstupujem do žrúta peňazí. A aby som sám zo seba nemal zlý pocit, putujem najprv do kníhkupectva.
Keď odchádzam s prázdnou kapsou všímam si dievča ktoré plače. Uprostred toho rušného systému. So slzami v očiach sleduje display svojho mobilného telefónu. Žrút penazí je zlé miesto na smútok. Na mňa sa takéto veci lepia mam pocit. Ako na škole tak všade. U nás vo vestibule vkuse dakto plače, ešte nebolo skúškové čo by dakto neplakal. Ja som nepostrehol. Plačúcich si ale hneď všimnem. Či už na francúzskom okne, na balkóne, na ulici, v škole alebo v obchode.
Ako Andy vraví: „Keď ti toho človeka príde ľúto tak utekaj preč, lebo si blbec a vlastne ani nevieš či je toho hoden. Cudzí ľudia si preto nezaslúžia tvoju pozornosť a zbytočne rozhádžu aj teba. Väčšinou ich trápia malichernosti. Tak ako teba.“
A tak idem domov a smutné dievčatá budú v mojej hlave ešte týždeň.
Múr sa nepohol, ale škvrny odplávali do Maďarska. Šikmou ulicou a som doma.
Čas aby som umrel alebo sa zobudil o desať rokov mladší.
Možno aj zajtra si poviem: „Zajtra nie je!“
S neschopnosťou som sa preležal do poobedia kedy som dospel závratnému pocitu. Zajtra už nie je. Tento pocit si navodím vždy, keď sa chcem dokopať k niečomu, aj keď dnes neviem k čomu sa kopem. Som sa teda obliekol a vypadol von do dažďa. Každá takáto sprcha vo mne vyvoláva pocit, že zo mňa zlieza minulosť so všetkou špinou. V tom šere sa mi prekvapivo zdá svet jasnejší.
Andy by povedala, že to preto lebo nevnímam farby. Myslím, niečo na tom bude.
Autobus ma vypľul na Šafárikovom námestí odkiaľ som išiel po moste smerom do sadu Janka Kráľa. Pri pohľade z mosta ma zaujali olejové škvrny, ktoré plávali po hladine Dunaja. No asi som bol sám čo si ich všimol, keďže málokto obľubuje prechádzky v daždi. Neskôr v správach nič v tomto smere neoznamovali, takže je to asi všedná udalosť ktorú som doteraz prehliadal. Tak ako som aj prehliadol správu o začatí výstavby protipovodňových zábran na oboch brehoch Dunaja. Zistenie náhlej výstavby takéhoto diela vo mne vzbudilo pocit očakávania Jarných záplav.
Počas cesty sadom som rozmýšľal, že čo také už len je treba chrániť na tejto strane Dunaja.
Zajtra nie je. Už mi netreba žiadne peniaze a tak s týmto vedomím vstupujem do žrúta peňazí. A aby som sám zo seba nemal zlý pocit, putujem najprv do kníhkupectva.
Keď odchádzam s prázdnou kapsou všímam si dievča ktoré plače. Uprostred toho rušného systému. So slzami v očiach sleduje display svojho mobilného telefónu. Žrút penazí je zlé miesto na smútok. Na mňa sa takéto veci lepia mam pocit. Ako na škole tak všade. U nás vo vestibule vkuse dakto plače, ešte nebolo skúškové čo by dakto neplakal. Ja som nepostrehol. Plačúcich si ale hneď všimnem. Či už na francúzskom okne, na balkóne, na ulici, v škole alebo v obchode.
Ako Andy vraví: „Keď ti toho človeka príde ľúto tak utekaj preč, lebo si blbec a vlastne ani nevieš či je toho hoden. Cudzí ľudia si preto nezaslúžia tvoju pozornosť a zbytočne rozhádžu aj teba. Väčšinou ich trápia malichernosti. Tak ako teba.“
A tak idem domov a smutné dievčatá budú v mojej hlave ešte týždeň.
Múr sa nepohol, ale škvrny odplávali do Maďarska. Šikmou ulicou a som doma.
Čas aby som umrel alebo sa zobudil o desať rokov mladší.
Možno aj zajtra si poviem: „Zajtra nie je!“
sobota 6. septembra 2008
Zimný pochod
Už asi zaspal. Podľa mňa nie, nemali by sme tu byť! Keby nespal, mal by otvorené oči! Keby spal, tak by sa možno usmieval! Keby nespal, tak by nespal! Keby spal, tak už by sa určíte zobudil! Toto je celkom pekné. Nehrab sa v jeho veciach! Keby nespal, tak by mi to isto ukázal aj tak! Myslíš, že sa z toho ešte zobudí? Každý sa prebudí skôr čí neskôr. Myslím, že sa zobudí a už to nebude on. Prosím ťa a kto by to mal akože byť?
„To vždy dopadne tak po tom ako trávi čas s tebou.“
„No a?“
„No spí, a buď sa zmení on alebo ty!“
„Aha tak ma smolu chlapec.“
„To vždy dopadne tak po tom ako trávi čas s tebou.“
„No a?“
„No spí, a buď sa zmení on alebo ty!“
„Aha tak ma smolu chlapec.“
piatok 5. septembra 2008
Spomienka na zimu
Studená biela obloha nad šeďou zemou.
Ešte včera bol január a ja som sa pozeral ako sa mení na studený február. Ešte v januári bolo teplo, bezdomovec si ustlal na chodníku a pokojne si spal. Človeku možno prebleslo hlavou, že sa isto stalo dačo. Stalo sa a nič už nie je ako predtým.
Ešte včera január. Bývam v takom typickom dome, aké stavali socialisti pre cele Slovensko. Bývam v Bratislave. Chladne steny a chladná atmosféra. Je mi zima, teplo to nie je čisielko na teplomeri z balkóna.
Ešte včera január. Na škole sa skončilo skúškové obdobie. Pre mňa nie. Mam pocit akoby to skúšanie nemalo konca. Bol január a všetko bolo fajn. Zrazu. Začalo dačo vadiť. Neviem čo. Dnes je február a vadí všetko, nenávidím tento mesiac.
Na strome boli konáre a sem tam na niektorých aj listy, ktoré nestihli opadnúť. Ako nadej, že to možno nie je pravda. No nevedia, že ich obdobie už uplynulo a silou mocou sa držia predstavy o lete, chladné leto. Strom ma teraz úplne iný tvar bez lístia, priehľadný a nejasný. Chabý zlomok pestrosti. Po sláve príde pád, tak ako zima po jeseni. Iba niekoľko zábleskov, pestrých spomienok na minulosť.
Nie. Neexistuje a som si tým už istý.
„Mam ťa rada.“
A ty si dúfala, že už som z toho vyrástol, aby som to bral vážne.
Ešte včera bol január a ja som sa pozeral ako sa mení na studený február. Ešte v januári bolo teplo, bezdomovec si ustlal na chodníku a pokojne si spal. Človeku možno prebleslo hlavou, že sa isto stalo dačo. Stalo sa a nič už nie je ako predtým.
Ešte včera január. Bývam v takom typickom dome, aké stavali socialisti pre cele Slovensko. Bývam v Bratislave. Chladne steny a chladná atmosféra. Je mi zima, teplo to nie je čisielko na teplomeri z balkóna.
Ešte včera január. Na škole sa skončilo skúškové obdobie. Pre mňa nie. Mam pocit akoby to skúšanie nemalo konca. Bol január a všetko bolo fajn. Zrazu. Začalo dačo vadiť. Neviem čo. Dnes je február a vadí všetko, nenávidím tento mesiac.
Na strome boli konáre a sem tam na niektorých aj listy, ktoré nestihli opadnúť. Ako nadej, že to možno nie je pravda. No nevedia, že ich obdobie už uplynulo a silou mocou sa držia predstavy o lete, chladné leto. Strom ma teraz úplne iný tvar bez lístia, priehľadný a nejasný. Chabý zlomok pestrosti. Po sláve príde pád, tak ako zima po jeseni. Iba niekoľko zábleskov, pestrých spomienok na minulosť.
Nie. Neexistuje a som si tým už istý.
„Mam ťa rada.“
A ty si dúfala, že už som z toho vyrástol, aby som to bral vážne.
Prihlásiť na odber:
Príspevky (Atom)