Včera ráno som sa zas, ako po iné dni zobudil s myšlienkou, nie až tak výnimočnou, napísať dlhšie epické dielo, nápad tuctový a nie prvý v mojom podaní. Bolo to zrejme jedno z ďalších zaváhaní mojej poruchy so sústredením sa. Myšlienka na tvorbu niečoho dlhšieho je pre mňa bežným javom, ktorý sa opakuje tak raz za mesiac. Včera tomu nebolo inak a moje úsilie sa skončilo oberaním orechov.
U nás dole v dedine rastú popri rieke také stromy okolo ktorých vedie taká cestička, kade sa dosť ľudí premelie počas volných dní. Veľa na to, ako to tam vyzerá, v rámci relaxácie tam chodia a tiež oberajú plodiny stromov alebo sa iba bicyklujú. Sa pamätám ako sme tam ešte keď sme boli malí chodili so Zajom, lozili sme po stromoch a bola to tam pre nás taká malá adventúra, ktorá sa nikdy neobišla bez nejakého zranenia.
Oberali ste už dakedy orechy? Ja nie a myslím že ani tak skoro nebudem. Nie že by to nebola sranda, teda nie je to sranda, keď dakto pooberal všetko pred vami. Je to ale fajn pocit, keď nejaký nájdete a hodíte do tašky ktorá sa pomaly ale isto zapĺňa. Takže tak ja iba toľko, že som bol včera oberať. No nenaoberali sme toho moc na môj vkus, ale Janka bola spokojná. Nemôže byť spokojný každý. Tak už to chodí.
Z dlhého epického diela sú dve A4 a Zajo už nemá všetkých desať prstov na ruke. Ako výsledok iných adventúr v dielňach a na lozenie po stromoch ho už asi sťažka nahovorím, jedine ak jeho sestru Rebeku, no pri nej si uvedomujem, ako smiešne pri nej malej na tom strome vyzerám a Andy má strach z výšok.
Často sa stáva že veci nie sú také, aké si želáme.
Dupol by som si do zeme a zakričal: „Bodaj by to pravda nebola!“
No neurobím to! Načo.
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára