Nepatrím k tým ľudom čo musia odísť niekam strašne ďaleko aby si uvedomili, že to čo im vlastne chýba nájdu vo vlastnej krajine. Ja presne viem čo mi chýba.
Keď je človek ďaleko má úplne iné potreby, úplne iné starosti. To väčšinou pomáha. Ako ale čas uteká, ja si uvedomujem, že mám potrebu utekať ešte ďalej a na dlhšiu dobu. Možno je to tým, že jednou z vecí čo ma najviac upokojuje je práve cesta dakam. Vtedy mám smer, cieľ, pohyb je zreteľný a je dosť pravdepodobné, že do svojho cieľa aj skutočne dorazím. Keď už som tam, tak sa teším zas na cestu domov. Na cestu, nie na domov.
Dnes sedel som doma a okolo mňa štyri steny. Nie, nemáme miestnosti atypických tvarov. Mal som pocit, že to celé na mňa padá. Tak sa to zvykne hovoriť, “to celé“, čím nekonkrétnejšie tým lepšie. Asi na mňa padalo to ticho, ktoré tam vlastne nebolo alebo všetci tí ktorí tu nie sú a potom odídu. A vlastne je to aj tak jedno čo na mňa padalo.
Takže "to ticho". Akurát Iggy Pop zas dačo spieva. Andy sa pokúša na gitaru zachytiť nejaké tóny z pesničky, na rozdiel odo mňa väčšinou úspešne. Hudba hrá len aby tu nebolo "to ticho", nie že by som ju počúval. Taký podraz atmosfére samoty. Aj tak mam pocit že je ticho.
Ak by som nakrúcal film tak by som samotu zobrazil presne takto. Myslím, že aj vo väčšine filmoch je zobrazená aj s hudbou. Ticho sa do filmu nehodí. Aspoň do môjho nie.
Andy toho za posledne dni moc nepovedala a ja mam v hlave ešte stále tie obrazy tých plačúcich dievčat.
Keď hudba prestala hrať.
Povedala a ani nezdvihla zrak od gitary: „Môžeš si na svoj tank nakresliť paličku za ďalší zabití deň. Toto leto sa ti darí.“
Andy tuším ešte nezabila ani jeden deň. Šmaril som po nej podhlavník a sa začala smiať. Ona nevinnosť sama ho po mne nehodí naspät, vie že týmto nečinom túto vojnu vyhrala, tak ako vyhrala viacere vojny už predtým. Pre dnes konečne zabúdam na všetky plačúce.
„Don luk bek into de san,“ spievala si a deň plynie vo svojom trocha veselšom tichu ďalej…
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára