Deň sa začína ako ten predchádzajúci a vlastne ako všetky. S rannou neschopnosťou dačo robiť, ktorá trvá dlhšie ako iba ráno. Dnes je sviatok, badať to z otcovej prítomnosti doma. Mirka povedala, že je sviatok Márie, no nevšimol som si nikoho tento sviatok oslavovať. A babke sme gratulovali už v štvrtok.
S neschopnosťou som sa preležal do poobedia kedy som dospel závratnému pocitu. Zajtra už nie je. Tento pocit si navodím vždy, keď sa chcem dokopať k niečomu, aj keď dnes neviem k čomu sa kopem. Som sa teda obliekol a vypadol von do dažďa. Každá takáto sprcha vo mne vyvoláva pocit, že zo mňa zlieza minulosť so všetkou špinou. V tom šere sa mi prekvapivo zdá svet jasnejší.
Andy by povedala, že to preto lebo nevnímam farby. Myslím, niečo na tom bude.
Autobus ma vypľul na Šafárikovom námestí odkiaľ som išiel po moste smerom do sadu Janka Kráľa. Pri pohľade z mosta ma zaujali olejové škvrny, ktoré plávali po hladine Dunaja. No asi som bol sám čo si ich všimol, keďže málokto obľubuje prechádzky v daždi. Neskôr v správach nič v tomto smere neoznamovali, takže je to asi všedná udalosť ktorú som doteraz prehliadal. Tak ako som aj prehliadol správu o začatí výstavby protipovodňových zábran na oboch brehoch Dunaja. Zistenie náhlej výstavby takéhoto diela vo mne vzbudilo pocit očakávania Jarných záplav.
Počas cesty sadom som rozmýšľal, že čo také už len je treba chrániť na tejto strane Dunaja.
Zajtra nie je. Už mi netreba žiadne peniaze a tak s týmto vedomím vstupujem do žrúta peňazí. A aby som sám zo seba nemal zlý pocit, putujem najprv do kníhkupectva.
Keď odchádzam s prázdnou kapsou všímam si dievča ktoré plače. Uprostred toho rušného systému. So slzami v očiach sleduje display svojho mobilného telefónu. Žrút penazí je zlé miesto na smútok. Na mňa sa takéto veci lepia mam pocit. Ako na škole tak všade. U nás vo vestibule vkuse dakto plače, ešte nebolo skúškové čo by dakto neplakal. Ja som nepostrehol. Plačúcich si ale hneď všimnem. Či už na francúzskom okne, na balkóne, na ulici, v škole alebo v obchode.
Ako Andy vraví: „Keď ti toho človeka príde ľúto tak utekaj preč, lebo si blbec a vlastne ani nevieš či je toho hoden. Cudzí ľudia si preto nezaslúžia tvoju pozornosť a zbytočne rozhádžu aj teba. Väčšinou ich trápia malichernosti. Tak ako teba.“
A tak idem domov a smutné dievčatá budú v mojej hlave ešte týždeň.
Múr sa nepohol, ale škvrny odplávali do Maďarska. Šikmou ulicou a som doma.
Čas aby som umrel alebo sa zobudil o desať rokov mladší.
Možno aj zajtra si poviem: „Zajtra nie je!“
Žiadne komentáre:
Zverejnenie komentára