Socialne preťaženie

Kráčať sám iba tak ulicou a myslieť na to čo bude o minútu a nie o pár dní, rokov. To je asi to čo by som nazval luxusom. Byť sám. Luxus, trúfalosť, šialenstvo. Presne v takomto poradí.

Na dôchodku

Ak sa dožijem...

"Budeš sedieť niekde pred obchodom pri stolčeku na ktorom bude položených tých päť sliviek ktoré si si vypestoval, teda iba tie na ktoré si dočiahol pri oberaní. A nejde ti o peniaze, iba proste dúfaš, že niekto kto pôde okolo sa ti prihovorí. Po chvíľke už budeš sedieť pri prázdnom stolčeku. Tých päť sliviek si už zjedol, no nepamätáš si to a zazeráš po ľuďoch. Špinaví zlodeji, ukradli mi tri kilá sliviek. Pomyslíš si. Zbalíš stolček a ideš domov. Doma zistíš, že nemáte žiadny strom, žiadnu záhradu a ani ten stolček nie je tvoj. Položíš ho viedla ostatné stolčeky a rozmýšľaš ako sa zapína ten sprostý televízor."

Keď prší tak sa boja vši

Po dvoch dňoch strávených v Martine som bol už riadne spečený z toho nehorázneho tepla. Ako ok. Možno dakto sa celý rok teší na tieto dni. Niektorí preto, že si na seba konečne nahodia svoje super letné veci a iní zas preto lebo si niektorí na seba nahodia tie super letné veci. Možno to nazvať všeobecná spokojnosť.

Nič ma asi nedokázalo potešiť v tieto dni viac ako osviežujúca sprcha z nebies. V momente prvého blesku som už bol vonku a užíval si to s akým rachotom som bol privítaný. Nedá sa to porovnať so žiadnym rockovým koncertom tento orchester. Ktorý bol pre mňa. Na moju žiadosť. Myslím si to aj keď som určite nebol sám čo si to želal.

Po tom ako som vyliezol z internátu medikov tak som sa hneď pobral na hlavné námestie kde som sa chystal urobiť zopár fajn záberov ľudí s dáždnikmi.

Keď som sa však dostal na námestie tak sa tak rozpršalo že som to vzdal a sadol som si do úkrytu na schody divadla, kde mi robila spoločnosť slečna čo tam bola už predo mnou. Postupne ako čas plynul sa aj schody zapĺňali a ja som asi aj z dlhej chvíle začal písať list. List ktorý píšem Anke už asi mesiac. Vlastne som písal o tom iba, že aký je lejak. Viac sa nedalo keďže aj napriek úkrytu papier pomerne rýchlo vlhol.
Chvíľku so mnou chcela nadviazať reč pani upratovačka čo dávala dokopy bordel po divadelnom festivale. Neviem či to bolo nárečím alebo zvukom kvapiek do padajúcich na všetko naokolo, no skoro vôbec som jej nerozumel. A tak som iba nahodil taký priblblý výraz cudzinca a tváril sa milo. Hneď to vzdala.

Na námestí sa mi podaril akurát jeden záber, ako som tak sedel na schodoch tak som cvakol pani ako máva na svojho známeho ktorý po ňu prišiel s dáždnikom. Dosť fajn moment.

Keď sa dážď ukľudnil vybral som sa na túru smer Vrútky. V priekope som cvakol pána na bicykli. Dosť v pohode deň, ešte vtedy som nevedel že zajtra cestujem naspäť domov a to mydlo čo som si kúpil nebudem potrebovať. :-)

Ide sa do lesa

UPOZORNENIE: Toto je prvý príspevok a tak si Vás dovoľujem upozorniť, že:

1. texty obsahujú chyby
2. texty sú občas nudné
3. charaktery občas vymyslené
4. udalosti často prikrášlené
5. väčšinou všetko čo píšem sa fakt stalo


Prechádzka po okolí Martina

Napísané podla skutočných udalostí, teda skoro úplne presne tak to bolo. Chvíľkami som sa nechal uniesť. Takže v skratke...


Iba tak som išiel sa prejsť. Hneď skoro ráno som sa vybral smerom na západ, aby mi slnko nesvietilo do tváre. Nemám to rád. Po chvíľke okolité domčeky vystriedala akási záhradkárska oblasť. Som si uvedomil, že vlastne ani neviem kam idem. Iba rovno za nosom. Záhradky neskôr vystriedali volné priestranstvá zarastené tým, čomu sa u nás dole hovorí burina.

Po asi dvoch hodinách chôdze ma predbehol istý džogingový pánko. To sú mi ale veci. No a tak som ho prenasledoval, že kam beží. Pre istotu som však aj overil, či nebeží skôr pred niečim, ako za niečim. Po chvíľke som už nešiel za nim, lebo ten človek mi unikol. Pravdepodobne preto, že on bežal a ja nie. Tak som išiel zase sám a v tom, zrazu na ma mňa kukaj, že srnka, teda myslím to bola srnka, ja som chlapec z mesta a tu u nás také cicavce nežijú. Chcel som rýchlo vytiahnuť foťák. A potom aj pomaly som ho chcel, no nepodarilo sa. Začala utekať. kašlať ju! Mohla byť slávna. Po tejto frustrujúcej udalosti som v lese ochutnal také skoro červené bobule, ja že ríbezle. No ríbezle to neboli, škoda.

Po pár hodinách strávených v kŕčoch ma našla skupinka českých pytliakov a zbavila ma utrpenia ranou z milosti. Tak ako aj tu srnku čo ulovili. Tak jej treba. Nemala Utiecť.