Keď prší tak sa boja vši

Po dvoch dňoch strávených v Martine som bol už riadne spečený z toho nehorázneho tepla. Ako ok. Možno dakto sa celý rok teší na tieto dni. Niektorí preto, že si na seba konečne nahodia svoje super letné veci a iní zas preto lebo si niektorí na seba nahodia tie super letné veci. Možno to nazvať všeobecná spokojnosť.

Nič ma asi nedokázalo potešiť v tieto dni viac ako osviežujúca sprcha z nebies. V momente prvého blesku som už bol vonku a užíval si to s akým rachotom som bol privítaný. Nedá sa to porovnať so žiadnym rockovým koncertom tento orchester. Ktorý bol pre mňa. Na moju žiadosť. Myslím si to aj keď som určite nebol sám čo si to želal.

Po tom ako som vyliezol z internátu medikov tak som sa hneď pobral na hlavné námestie kde som sa chystal urobiť zopár fajn záberov ľudí s dáždnikmi.

Keď som sa však dostal na námestie tak sa tak rozpršalo že som to vzdal a sadol som si do úkrytu na schody divadla, kde mi robila spoločnosť slečna čo tam bola už predo mnou. Postupne ako čas plynul sa aj schody zapĺňali a ja som asi aj z dlhej chvíle začal písať list. List ktorý píšem Anke už asi mesiac. Vlastne som písal o tom iba, že aký je lejak. Viac sa nedalo keďže aj napriek úkrytu papier pomerne rýchlo vlhol.
Chvíľku so mnou chcela nadviazať reč pani upratovačka čo dávala dokopy bordel po divadelnom festivale. Neviem či to bolo nárečím alebo zvukom kvapiek do padajúcich na všetko naokolo, no skoro vôbec som jej nerozumel. A tak som iba nahodil taký priblblý výraz cudzinca a tváril sa milo. Hneď to vzdala.

Na námestí sa mi podaril akurát jeden záber, ako som tak sedel na schodoch tak som cvakol pani ako máva na svojho známeho ktorý po ňu prišiel s dáždnikom. Dosť fajn moment.

Keď sa dážď ukľudnil vybral som sa na túru smer Vrútky. V priekope som cvakol pána na bicykli. Dosť v pohode deň, ešte vtedy som nevedel že zajtra cestujem naspäť domov a to mydlo čo som si kúpil nebudem potrebovať. :-)