streda 31. decembra 2008

Haj hou

Možno to poznáte, sadnúť si na posteľ a mať ten nepríjemný pocit v žalúdku, ktorý vám tlačí na srdce a o chvíľku už zviera hrdlo.

„Toto je moja tvár, toto je moje telo, toto je moja myseľ,“ dnes som si pustil Kate Nash. Je to skoro ako z kostola, tá veta, tá pieseň. Dobrá.

Možno to poznáte, sadnúť si na posteľ,... veľmi tvorivé chvíľky.

Správny denník

Otvorila svoj denník a začala si písať.
„Občas si aj dačo nakreslím, ale iba tak maličké,“ povedala a hodila svoj denník naspať do kabelky.

Neviem ako ma vyzerať správny denník, nikdy som žiaden nevidel. A to je asi jedno zo základných vlastností správneho denníka, nesmie byť videný, čítaný. Dnes som sa teda rozhodol vydať sa na cestu za správnym denníkom.

Ako prvé som začal knihou. Haj hou.

Sadol som si na stoličku a zapálil si cigaretu. Aj tak všetko už bolo napáchnuté smradom po piatich psoch čo si tu tiež niečo čítali. Čítal som aj ja. Nemusel som dlho.
„Mám to!“ napľul som do knihy a zavrel ju. Pes si akurát jazykom pretočil na ďalšiu stranu.
„Nechutné!“ pomyslel som si.

Prišiel som na to, že kniha určite nie je denníkom. Knihy sú plné výmyslov a klamstiev. Správny denník by mal byť o udalostiach čo sa fakt stali, pravdivé. Koho chceme snáď klamať? Seba?

Otvorili sa dvere pretlakovej komory a ja som vyplával von. Som tu. Konečne som tu. Osemtisíc metrov pod morom. Dopadol som na morské dno a všade navôkol sa rozvíril prach. Myslím, že sa rozvíril. Prd vidím. Baterky som zabudol vziať. Ako inak.
Expedícia fiasko. Nastupujem teda naspäť do ponorky. Ide sa domov.

Denník by sa asi nemal písať v prítomnom čase, veď do denníka píšeme až potom ako sa veci stanú. Neprirodzené to je. Nie?

Priama reč je tiež nevhodná. Ako si už človek môže pamätať dialógy. Myslím že to nepatrí do správneho denníka.

A ani zapísané strany nepatria do správneho denníka.

Asi je načase aby som sa na to všetko vykašlal. Neviem písať denník, to je fakt. Ja som vlastne spokojný s mojim falošným denníkom. Aj tak na nič nove neprídem. A ani inak písať nebudem, inak neviem.

Zas zabitá polhodina písaním bludov.
Haj hou.

sobota 20. septembra 2008

Nie bežná vojna

Nepatrím k tým ľudom čo musia odísť niekam strašne ďaleko aby si uvedomili, že to čo im vlastne chýba nájdu vo vlastnej krajine. Ja presne viem čo mi chýba.

Keď je človek ďaleko má úplne iné potreby, úplne iné starosti. To väčšinou pomáha. Ako ale čas uteká, ja si uvedomujem, že mám potrebu utekať ešte ďalej a na dlhšiu dobu. Možno je to tým, že jednou z vecí čo ma najviac upokojuje je práve cesta dakam. Vtedy mám smer, cieľ, pohyb je zreteľný a je dosť pravdepodobné, že do svojho cieľa aj skutočne dorazím. Keď už som tam, tak sa teším zas na cestu domov. Na cestu, nie na domov.

Dnes sedel som doma a okolo mňa štyri steny. Nie, nemáme miestnosti atypických tvarov. Mal som pocit, že to celé na mňa padá. Tak sa to zvykne hovoriť, “to celé“, čím nekonkrétnejšie tým lepšie. Asi na mňa padalo to ticho, ktoré tam vlastne nebolo alebo všetci tí ktorí tu nie sú a potom odídu. A vlastne je to aj tak jedno čo na mňa padalo.

Takže "to ticho". Akurát Iggy Pop zas dačo spieva. Andy sa pokúša na gitaru zachytiť nejaké tóny z pesničky, na rozdiel odo mňa väčšinou úspešne. Hudba hrá len aby tu nebolo "to ticho", nie že by som ju počúval. Taký podraz atmosfére samoty. Aj tak mam pocit že je ticho.

Ak by som nakrúcal film tak by som samotu zobrazil presne takto. Myslím, že aj vo väčšine filmoch je zobrazená aj s hudbou. Ticho sa do filmu nehodí. Aspoň do môjho nie.

Andy toho za posledne dni moc nepovedala a ja mam v hlave ešte stále tie obrazy tých plačúcich dievčat.

Keď hudba prestala hrať.

Povedala a ani nezdvihla zrak od gitary: „Môžeš si na svoj tank nakresliť paličku za ďalší zabití deň. Toto leto sa ti darí.“

Andy tuším ešte nezabila ani jeden deň. Šmaril som po nej podhlavník a sa začala smiať. Ona nevinnosť sama ho po mne nehodí naspät, vie že týmto nečinom túto vojnu vyhrala, tak ako vyhrala viacere vojny už predtým. Pre dnes konečne zabúdam na všetky plačúce.

„Don luk bek into de san,“ spievala si a deň plynie vo svojom trocha veselšom tichu ďalej…

Tak už to chodí

Včera ráno som sa zas, ako po iné dni zobudil s myšlienkou, nie až tak výnimočnou, napísať dlhšie epické dielo, nápad tuctový a nie prvý v mojom podaní. Bolo to zrejme jedno z ďalších zaváhaní mojej poruchy so sústredením sa. Myšlienka na tvorbu niečoho dlhšieho je pre mňa bežným javom, ktorý sa opakuje tak raz za mesiac. Včera tomu nebolo inak a moje úsilie sa skončilo oberaním orechov.

U nás dole v dedine rastú popri rieke také stromy okolo ktorých vedie taká cestička, kade sa dosť ľudí premelie počas volných dní. Veľa na to, ako to tam vyzerá, v rámci relaxácie tam chodia a tiež oberajú plodiny stromov alebo sa iba bicyklujú. Sa pamätám ako sme tam ešte keď sme boli malí chodili so Zajom, lozili sme po stromoch a bola to tam pre nás taká malá adventúra, ktorá sa nikdy neobišla bez nejakého zranenia.

Oberali ste už dakedy orechy? Ja nie a myslím že ani tak skoro nebudem. Nie že by to nebola sranda, teda nie je to sranda, keď dakto pooberal všetko pred vami. Je to ale fajn pocit, keď nejaký nájdete a hodíte do tašky ktorá sa pomaly ale isto zapĺňa. Takže tak ja iba toľko, že som bol včera oberať. No nenaoberali sme toho moc na môj vkus, ale Janka bola spokojná. Nemôže byť spokojný každý. Tak už to chodí.

Z dlhého epického diela sú dve A4 a Zajo už nemá všetkých desať prstov na ruke. Ako výsledok iných adventúr v dielňach a na lozenie po stromoch ho už asi sťažka nahovorím, jedine ak jeho sestru Rebeku, no pri nej si uvedomujem, ako smiešne pri nej malej na tom strome vyzerám a Andy má strach z výšok.

Často sa stáva že veci nie sú také, aké si želáme.

Dupol by som si do zeme a zakričal: „Bodaj by to pravda nebola!“
No neurobím to! Načo.

piatok 19. septembra 2008

Pižamá

Rebeka, útle ryšavé dievča od vedľa:

„Ľudia by nemali nosiť čierne pižamá, vieš? Čierna to je tak farba pre mŕtvoly, vieš? Náhodou pôjde okolo smrť kým spia a pomýli sa, vieš? Preto nenos čierne pižamá!“

štvrtok 18. septembra 2008

Asi zlý názor

Strašne zlá téma. Smrť.

Kto by to už len chcel počúvať, ako sa niekto sťažuje. Ja sa nesťažujem. No ešte horšie sa počúva ak vám dakto povie, že sa teší. Najľahšie je sa tváriť že smrť neexistuje.

Vraj to že ľudia umierajú je kruté. O tom sa nedá diskutovať. Áno. No uvedomovanie si smrti a čakanie na ňu nevylučuje toto tvrdenie.

Je choré nemať strach.

Zatiaľ na svete neexistuje vec, ktorá by stála za to aby sa človek začal báť. Existujú ale ľudia, ľudia ktorí tu niesu. Niesu tu a potom odídu. Vtedy začnem fajčiť.

Dnes som pochopil prečo sa dávajú na krabičky od cigariet všetky tie ošúchané vety o škodlivosti fajčenia. Ako sa hovorí, že aj negatívna reklama je reklamou. Dnes už viem, že keď začnem fajčiť tak práve vďaka týmto nápisom. Preto, lebo fajčiari umierajú skôr, dlhou a bolestnou smrťou. Iba preto!

utorok 16. septembra 2008

Absurdum (úvod)

Sedemnohý zver nakreslil čiaru. Bez zmyslu či významu.
Iba filozof č.1. báda, či významom nie je ta čiara samotná, či samotný akt. To, že sa zmohol na to? -
"Čiara sa začala. Čiara sa skončila. A predsa ešte nie je koniec. Aj s farbou je to tak!" povie si spokojne.
A sedemnohý zver sa zamýšla nad objavom filozofa:
"Strácam zdravý rozum? Vkus? Chápanie? Z lásky? Pre lásku k veciam ktoré neslobodno mať rád! Bez ostychu ako ona! Nie nemôžem! Nechápete! Umenie vraj toto? Umenie? A či umením sa nedá nazvať každá hlúposť? Aj ja! Ja umelecké dielo! Čiara, číra hlúposť! Hotová? Isto nie!"

Filozof č.2 narúša myšlienkovy pochod sedemnohého zvera. Pri svojich slovách sa snaží vyzerať nesmierne dôležito a tak vraví:
- "Stará zvonica. Nie kostol. Potiahla raz. Zvuk sa neozval. Iba lano sa jej vrátilo a čaká aby znova tiahla. Nechce. Zbohom. Nikto nevie, že horia lesy na druhej strane hory." -

Filozof č.3 a č.4 uznanlivo prikyvujú nad myšlienkou týchto slóv. Filozof č.1 vrhá ale vražebný pohľad ne Filozofa č.2 lebo nerušil jeho dumanie nad čiarou.

- "Strach z psychických problémov, ktoré možno budúcnosť prinesie. Vraj je to podobne ako strach z lietania." - ozvala sa smelo Andy. V presvedčení, že hocičo povie tak to nebude horšie ako to čo počula doteraz.
- "Blbosť!" - svorne ju zahriakli filozofovia č. 1, 3 a 4. Filozof č.2 sa pozeral von oknom a nevnimal čo povedala a stale si mlel svoje:
- "Koniec. Umrieť, na pitevnom stole pár minút a pod zem. Rakovina? Rakovina bez problémov aj zajtra." -
- "Hypochonder" - Vykríkla Andy, akoby hádala správnu odpoveď na otázku.
Filozofovia č.1,3 a 4 uznanlivo prikyvujú. Filozof č. 2 sa tvári že Andynu odpoveď nepočul a odchádza.
-------------------------------------------------------------
A vraj denník ma byt krátky povedala Baša. Ona ale toho povie strašne veľa.
Čítal som taký výrok po francúzsky: - „ja umriem, ty umrieš, oni umrú“ -
- Úžasné. Dokonale. Iba čiara. -
Bolo to v knižke o jednej slúžke. Nečítal som ju. Mama. Na záchode hodená medzi časopisy. Občas ma človek potrebu a prelistuje si.
-------------------------------------------------------------
Staré polemiky o normálnosti a nenormálnosti? Neberte to vážne.

Po viacerých prepisoch som dosiahol to, že som odstránil všetko osobné. Vôbec ma to neteší.

Žeby únava?

Zdvihol som zo zeme malý kamienok lebo sa mi zdal na prvý pohľad ako niečo cenné. Teraz aj keď viem, že je to kameň je mi ho ľúto vyhodiť. Predsa iba krôčik fantázie delí tento mali siví kamienok od drahokamu.

- jedného dňa bude mať tento kamienok cenu zlata a kúpim si za neho trinásť sáčkov s pudingovou zmesou.-

Pudingy mi už pomaly lezú hore krkom. Množstvo volného času mi umožňuje venovať sa veciam, čo už vlastne nemám rád.

Keď zajtra nie je

Deň sa začína ako ten predchádzajúci a vlastne ako všetky. S rannou neschopnosťou dačo robiť, ktorá trvá dlhšie ako iba ráno. Dnes je sviatok, badať to z otcovej prítomnosti doma. Mirka povedala, že je sviatok Márie, no nevšimol som si nikoho tento sviatok oslavovať. A babke sme gratulovali už v štvrtok.

S neschopnosťou som sa preležal do poobedia kedy som dospel závratnému pocitu. Zajtra už nie je. Tento pocit si navodím vždy, keď sa chcem dokopať k niečomu, aj keď dnes neviem k čomu sa kopem. Som sa teda obliekol a vypadol von do dažďa. Každá takáto sprcha vo mne vyvoláva pocit, že zo mňa zlieza minulosť so všetkou špinou. V tom šere sa mi prekvapivo zdá svet jasnejší.

Andy by povedala, že to preto lebo nevnímam farby. Myslím, niečo na tom bude.

Autobus ma vypľul na Šafárikovom námestí odkiaľ som išiel po moste smerom do sadu Janka Kráľa. Pri pohľade z mosta ma zaujali olejové škvrny, ktoré plávali po hladine Dunaja. No asi som bol sám čo si ich všimol, keďže málokto obľubuje prechádzky v daždi. Neskôr v správach nič v tomto smere neoznamovali, takže je to asi všedná udalosť ktorú som doteraz prehliadal. Tak ako som aj prehliadol správu o začatí výstavby protipovodňových zábran na oboch brehoch Dunaja. Zistenie náhlej výstavby takéhoto diela vo mne vzbudilo pocit očakávania Jarných záplav.

Počas cesty sadom som rozmýšľal, že čo také už len je treba chrániť na tejto strane Dunaja.

Zajtra nie je. Už mi netreba žiadne peniaze a tak s týmto vedomím vstupujem do žrúta peňazí. A aby som sám zo seba nemal zlý pocit, putujem najprv do kníhkupectva.

Keď odchádzam s prázdnou kapsou všímam si dievča ktoré plače. Uprostred toho rušného systému. So slzami v očiach sleduje display svojho mobilného telefónu. Žrút penazí je zlé miesto na smútok. Na mňa sa takéto veci lepia mam pocit. Ako na škole tak všade. U nás vo vestibule vkuse dakto plače, ešte nebolo skúškové čo by dakto neplakal. Ja som nepostrehol. Plačúcich si ale hneď všimnem. Či už na francúzskom okne, na balkóne, na ulici, v škole alebo v obchode.

Ako Andy vraví: „Keď ti toho človeka príde ľúto tak utekaj preč, lebo si blbec a vlastne ani nevieš či je toho hoden. Cudzí ľudia si preto nezaslúžia tvoju pozornosť a zbytočne rozhádžu aj teba. Väčšinou ich trápia malichernosti. Tak ako teba.“

A tak idem domov a smutné dievčatá budú v mojej hlave ešte týždeň.

Múr sa nepohol, ale škvrny odplávali do Maďarska. Šikmou ulicou a som doma.
Čas aby som umrel alebo sa zobudil o desať rokov mladší.

Možno aj zajtra si poviem: „Zajtra nie je!“

sobota 6. septembra 2008

Zimný pochod

Už asi zaspal. Podľa mňa nie, nemali by sme tu byť! Keby nespal, mal by otvorené oči! Keby spal, tak by sa možno usmieval! Keby nespal, tak by nespal! Keby spal, tak už by sa určíte zobudil! Toto je celkom pekné. Nehrab sa v jeho veciach! Keby nespal, tak by mi to isto ukázal aj tak! Myslíš, že sa z toho ešte zobudí? Každý sa prebudí skôr čí neskôr. Myslím, že sa zobudí a už to nebude on. Prosím ťa a kto by to mal akože byť?

„To vždy dopadne tak po tom ako trávi čas s tebou.“
„No a?“
„No spí, a buď sa zmení on alebo ty!“
„Aha tak ma smolu chlapec.“

piatok 5. septembra 2008

Spomienka na zimu

Studená biela obloha nad šeďou zemou.

Ešte včera bol január a ja som sa pozeral ako sa mení na studený február. Ešte v januári bolo teplo, bezdomovec si ustlal na chodníku a pokojne si spal. Človeku možno prebleslo hlavou, že sa isto stalo dačo. Stalo sa a nič už nie je ako predtým.

Ešte včera január. Bývam v takom typickom dome, aké stavali socialisti pre cele Slovensko. Bývam v Bratislave. Chladne steny a chladná atmosféra. Je mi zima, teplo to nie je čisielko na teplomeri z balkóna.

Ešte včera január. Na škole sa skončilo skúškové obdobie. Pre mňa nie. Mam pocit akoby to skúšanie nemalo konca. Bol január a všetko bolo fajn. Zrazu. Začalo dačo vadiť. Neviem čo. Dnes je február a vadí všetko, nenávidím tento mesiac.

Na strome boli konáre a sem tam na niektorých aj listy, ktoré nestihli opadnúť. Ako nadej, že to možno nie je pravda. No nevedia, že ich obdobie už uplynulo a silou mocou sa držia predstavy o lete, chladné leto. Strom ma teraz úplne iný tvar bez lístia, priehľadný a nejasný. Chabý zlomok pestrosti. Po sláve príde pád, tak ako zima po jeseni. Iba niekoľko zábleskov, pestrých spomienok na minulosť.

Nie. Neexistuje a som si tým už istý.

„Mam ťa rada.“
A ty si dúfala, že už som z toho vyrástol, aby som to bral vážne.

utorok 8. júla 2008

Socialne preťaženie

Kráčať sám iba tak ulicou a myslieť na to čo bude o minútu a nie o pár dní, rokov. To je asi to čo by som nazval luxusom. Byť sám. Luxus, trúfalosť, šialenstvo. Presne v takomto poradí.

Na dôchodku

Ak sa dožijem...

"Budeš sedieť niekde pred obchodom pri stolčeku na ktorom bude položených tých päť sliviek ktoré si si vypestoval, teda iba tie na ktoré si dočiahol pri oberaní. A nejde ti o peniaze, iba proste dúfaš, že niekto kto pôde okolo sa ti prihovorí. Po chvíľke už budeš sedieť pri prázdnom stolčeku. Tých päť sliviek si už zjedol, no nepamätáš si to a zazeráš po ľuďoch. Špinaví zlodeji, ukradli mi tri kilá sliviek. Pomyslíš si. Zbalíš stolček a ideš domov. Doma zistíš, že nemáte žiadny strom, žiadnu záhradu a ani ten stolček nie je tvoj. Položíš ho viedla ostatné stolčeky a rozmýšľaš ako sa zapína ten sprostý televízor."

pondelok 7. júla 2008

Keď prší tak sa boja vši


Po dvoch dňoch strávených v Martine som bol už riadne spečený z toho nehorázneho tepla. Ako ok. Možno dakto sa celý rok teší na tieto dni. Niektorí preto, že si na seba konečne nahodia svoje super letné veci a iní zas preto lebo si niektorí na seba nahodia tie super letné veci. Možno to nazvať všeobecná spokojnosť.

Nič ma asi nedokázalo potešiť v tieto dni viac ako osviežujúca sprcha z nebies. V momente prvého blesku som už bol vonku a užíval si to s akým rachotom som bol privítaný. Nedá sa to porovnať so žiadnym rockovým koncertom tento orchester. Ktorý bol pre mňa. Na moju žiadosť. Myslím si to aj keď som určite nebol sám čo si to želal.

Po tom ako som vyliezol z internátu medikov tak som sa hneď pobral na hlavné námestie kde som sa chystal urobiť zopár fajn záberov ľudí s dáždnikmi.

Keď som sa však dostal na námestie tak sa tak rozpršalo že som to vzdal a sadol som si do úkrytu na schody divadla, kde mi robila spoločnosť slečna čo tam bola už predo mnou. Postupne ako čas plynul sa aj schody zapĺňali a ja som asi aj z dlhej chvíle začal písať list. List ktorý píšem Anke už asi mesiac. Vlastne som písal o tom iba, že aký je lejak. Viac sa nedalo keďže aj napriek úkrytu papier pomerne rýchlo vlhol.
Chvíľku so mnou chcela nadviazať reč pani upratovačka čo dávala dokopy bordel po divadelnom festivale. Neviem či to bolo nárečím alebo zvukom kvapiek do padajúcich na všetko naokolo, no skoro vôbec som jej nerozumel. A tak som iba nahodil taký priblblý výraz cudzinca a tváril sa milo. Hneď to vzdala.

Na námestí sa mi podaril akurát jeden záber, ako som tak sedel na schodoch tak som cvakol pani ako máva na svojho známeho ktorý po ňu prišiel s dáždnikom. Dosť fajn moment.

Keď sa dážď ukľudnil vybral som sa na túru smer Vrútky. V priekope som cvakol pána na bicykli. Dosť v pohode deň, ešte vtedy som nevedel že zajtra cestujem naspäť domov a to mydlo čo som si kúpil nebudem potrebovať. :-)

Ide sa do lesa

UPOZORNENIE: Toto je prvý príspevok a tak si Vás dovoľujem upozorniť, že:

1. texty obsahujú chyby
2. texty sú občas nudné
3. charaktery občas vymyslené
4. udalosti často prikrášlené
5. väčšinou všetko čo píšem sa fakt stalo


Prechádzka po okolí Martina

Napísané podla skutočných udalostí, teda skoro úplne presne tak to bolo. Chvíľkami som sa nechal uniesť. Takže v skratke...


Iba tak som išiel sa prejsť. Hneď skoro ráno som sa vybral smerom na západ, aby mi slnko nesvietilo do tváre. Nemám to rád. Po chvíľke okolité domčeky vystriedala akási záhradkárska oblasť. Som si uvedomil, že vlastne ani neviem kam idem. Iba rovno za nosom. Záhradky neskôr vystriedali volné priestranstvá zarastené tým, čomu sa u nás dole hovorí burina.

Po asi dvoch hodinách chôdze ma predbehol istý džogingový pánko. To sú mi ale veci. No a tak som ho prenasledoval, že kam beží. Pre istotu som však aj overil, či nebeží skôr pred niečim, ako za niečim. Po chvíľke som už nešiel za nim, lebo ten človek mi unikol. Pravdepodobne preto, že on bežal a ja nie. Tak som išiel zase sám a v tom, zrazu na ma mňa kukaj, že srnka, teda myslím to bola srnka, ja som chlapec z mesta a tu u nás také cicavce nežijú. Chcel som rýchlo vytiahnuť foťák. A potom aj pomaly som ho chcel, no nepodarilo sa. Začala utekať. kašlať ju! Mohla byť slávna. Po tejto frustrujúcej udalosti som v lese ochutnal také skoro červené bobule, ja že ríbezle. No ríbezle to neboli, škoda.

Po pár hodinách strávených v kŕčoch ma našla skupinka českých pytliakov a zbavila ma utrpenia ranou z milosti. Tak ako aj tu srnku čo ulovili. Tak jej treba. Nemala Utiecť.